Používaním stránok prevádzkovaných na www.podschudnut.sk súhlasíte s používaním cookies,ktoré nám pomáhajú zabezpečiť lepšie služby. Viac informácií

S prejedaním som skončila!

Váha Zuzke ukazovala 130 kíl. Koľko už dala dole?

Presne si pamätám ten moment. Najskôr som zostala v šoku a potom nasledovalo zhnusenie. Samej zo seba mi bolo zle. „Moja zlatá, môžeš si zato len ty,“ mykla plecami mama, keď som jej prišla povedať, koľko vážim. Ani ona nikdy nebola žiadna vychrtlina, ale to, čo  a koľko zjedla, si ako-tak ustrážila. „Hm, tak to ti veľmi pekne ďakujem za povzbudenie,“ odvrkla som jej. Čakala som totiž, že mi povie niečo v štýle: „Ale, dcérka, si krásna taká, aká si...“  Namiesto toho ma ešte dorazila výčitkou, že som sa „vyžrala“ sama. Odišla som do svojej izby a rozplakala sa. Mama mi o chvíľu na to zaklopala na dvere a prisadla si ku mne. „Vieš, aj keď to vyzerá, že to, čo som ti povedala, nemá nič spoločné s materinskou láskou, opak je pravdou... Práve preto, že ťa mám rada, ti chcem otvoriť oči a naviesť ťa na to, aby si schudla. V opačnom prípade to s tebou dopadne zle a ja nechcem o teba prísť. Veď máš, preboha, iba 30 rokov...“ Následne sa, pre zmenu, rozplakala ona a ja som ju začala upokojovať. Sľúbila som jej, že začnem na sebe makať. Netušila som síce, ako, ale niečo som chcela urobiť, aby som už nevyzerala ako jedna veľká guľa.

Pevná voľa oslabla

Ešte v ten večer som sa vybrala s naším psíkom na prechádzku. Na krátku – asi 20 minútovú. Keď sme sa vrátili, cítila som sa fantasticky. Bola som nabitá energiou. No asi po pol hodine som začala pociťovať vlčí hlad. Ozvali sa nebezpečné chúťky, ktoré som neovládla. Zbaštila som tri veľké krajce chleba s paštekou a zapila som to čajom, do ktorého som si dala asi štyri lyžičky cukru. Potom som zaspala a moja pevná vôľa a odhodlanie boli opäť fuč. Prechádzok so psom som sa však nevzdala. Lenže vždy som to ukončila kalorickou napchávačkou hneď po návrate domov. Bola som na seba naštvaná! Šla som sa znova postaviť na váhu, a na moje prekvapenie, ručička ukázala o dve kilá menej. To nie je možné, veď som vôbec nedržala diétu... Nerozumela som, z čoho som tie kilá mohla zhodiť. Žeby naozaj stačilo 20 minút prechádzky denne? Potešilo sa ma to, a akosi aj nabilo k tomu, že si ešte pridám 10 minút navyše. Nasledujúci mesiac som sa teda denne prechádzala pol hodinu a keď som sa vrátila, nezjedla som tri, ale iba jeden krajec chleba. Výsledok? Ďalšie tri kilá dolu. To bolo radosti!

Ide to! Hurááá!

Tento bezbolestný spôsob chudnutia ma naštartoval k tomu, že som túžila dosiahnuť viac. Predstavovala som si samu seba ako štíhlu, 65 kilovú ženu. Znamenalo to teda zhodiť  v podstate polovicu samej seba - teda dať dolu ešte 60 kíl. Uvedomovala som si, že to je dlhá cesta, ale kto to neskúsi, tak nezistí, či sa to dá, alebo nie... Bála som sa, že samu seba opäť sklamem, no na druhej strane, kilá, ktoré som za ten mesiac  a pol stratila ma zase hnali vpred. Pokračovala som teda v režime 30 minút chôdze 7 krát v týždni. Bez výnimky! A bolo jedno, či prší, fúka, alebo mrzne. O pol roka som už vážila 100 kíl. „Wau, super!“ pochválila ma mama. Ja viem, vám sa to zdá možno divné, že som sa tešila z môjho metráka, ale pre mňa to bol veľký úspech. Mala som mínus 30 kíl preč po pol roku prechádzania sa a zníženia príjmu jedla o polovicu. To, čo som jedla, však zostalo nezmenené. Do vytúženej 65-ťky mi však ešte zostávalo zhodiť 35 kíl. Ach, vzdychla som si, ale tiež sa zhlboka nadýchla, obula tenisky a vyrazila von. Cestou som stretla susedu. Pochválila ma, ako dobre vyzerám a zaželala mi, nech sa mi darí ďalej. Keď sa vzďaľovala, sledovala som ju, ako sa ladne niesla. Bol štíhlučká. Žiadny veľký zadok, ani stehná, krásny osí pás. Budem niekedy taká aj ja? Dúfala som, že azda hej...

Celá susedka

Keď sa vracala z prechádzky domov, prechádzala som aj okolo domu tej susedy. Býva v prízemnom rodinnom dome, takže som neodolala nahliadnuť do vnútra, keď som videla, že má v izbe rozsvietené. A ten moment mi navždy zmenil život. Moja susedka sa tam o sto šesť natriasala a všelijako naťahovala na fit lopte. Skrátka, cvičila, až z nej tieklo. Asi pozabudla, že je vonku tma a do izby je veľmi dobre vidieť, ak si nezastrie žalúzie. Sledovala som ju celý čas. Nenápadne, samozrejme. Keď skončila, pozrela som sa na hodiny a zistila som, že musela cvičiť minimálne hodinu. Ak nie viac... pretože, ak začala cvičiť hneď po príchode domov, možno jej tréning trval aj hodinu dvadsať. Na ďalší deň som si utekala kúpiť fit loptu aj ja. Každý večer som na nej cvičila hodinu a pol, a potom? Žiaden chlieb, ale tvaroh s medom! O ďalší rok na to som už mala 70 kíl a sebavedomie ako hrom. Do cieľa mi zostávalo päť kíl. Doma som si s nimi už nevedela poradiť, a tak som sa vybrala do fitka. Odborníkov som poprosila o radu a začala som aj posilňovať. Nikdy som však zo svojho tréningu nevynechala fit loptu. Je to moja nerozlučná kamarátka, ktorej sa už nikdy nevzdám. A moja mama tiež. Dvakrát týždenne totiž trénuje aj ona. Na to, že má 70 rokov je to obdivuhodné! Škoda, že sme s tým nezačali skôr. Mohli sme byť už dávno zdravšie, krajšie a šťastnejšie.

VÝZVA! Zmeňte svoj život a telo i vy! Objednajte si nový JEDÁLNIČEK NA MIERU. Už to neodkladajte! Robíte zle sami sebe. Buďte krajší a zdravší. 

 

FOTOGALÉRIA


NAJNOVŠIE ČLÁNKY


Wau, to je zmena!

Gabika kedysi vyzerala inak... O dosť inak... Pozrite sa!

Už sa za seba nehanbím

Edita kedysi vážila až 136 kíl! Hádajte, koľko za rok zhodila?

Konečne mám štíhle brucho!

To predtým mi kypelo. Máme fotku, ako dôkaz.